Praveké dedičstvo západných Beskýd – Bogusław Chorąży

Človek a Beskydy – tento vzťah sa datuje do čias hlbokého praveku. Nikdy nebol ľahký – hory boli vždy komunikačnou bariérou, nebolo ľahké prežiť nasledujúcu zimu a pôda nebola príliš úrodná. A predsa vzťah medzi človekom a horami trval tisícročia, a vo väčšej alebo menšej miere nechal svoju stopu v krajine.

Najstaršie stopy ľudí v západných Beskydách vrátane územia súčasného pohraničia Poľska, Českej republiky a Slovenska, patria neandertálskym poľovníkom a zberačom. Pochádzajú z pred 60-40 tisíc. rokov (obr. 1). Neskôr sa tu objavili súčasní ľudia – homo sapiens. Boli lovcami doby ľadovej spojenými s oblasťami Moravy a Ostravskej kotliny. Lovili divé kone, chlpaté nosorožce a mamuty. Ich sídla sa nachádzali v chladnom stepi na južnej Morave, neďaleko Pavlova a Dolných Vestonic. Tam, kde v podmienkach doby kamennej viedol polosedavý život, vytvorili zárodok najstaršieho umenia v tejto časti Európy. Odtiaľ aj na sever putovali kvôli migrácii voľne žijúcej zvery – možno takto sa dostali do západných Beskýd a nechali tam ako svedectvo svojej prítomnosti jednotlivé kamenné nástroje.

V koncovom období pleistocénu sa tu objavili lovci, ktorí lovili menšie zvieratá – hlavne soby. Koniec koncov, po skončení doby ľadovej tu žili špecializovaní lovci a zberači z obdobia mezolitu (stredný kamenný vek).

Koncom 5. tisícročia sa objavili v Beskydách prví roľníci. Priniesli so sebou revolučnú zmenu v podmienkach mezolitu, t. j. mladšej doby kamennej – človek sa stával postupne výrobcom a tvorcom stálych osád, ktoré boli zárodkami modernej civilizácie. Spolu s výrobnou ekonomikou sa objavili aj keramické výrobky (obr. 2). Odvtedy keramika začala sprevádzať rozvoj ľudstva. Práve jej tvary a ozdobné formy, ktoré vyjadrovali myšlienky a estetické cítenie, umožňujú dnes rozlíšiť jednotlivé spoločenstvá.

1. Jaskyňa Šipka v Štramberku v moravskom výbežku Beskýd. Miesto obývané v pleistocéne neandertálskymi poľovníkmi a homo sapiens.Fot. Bogusław Chorąży.

2. Neolitické nádoby. Fot. Bogusław Chorąży.

3. Železná dutá sekera. Halštatské obdobie D (550 – 400 pred Kr.).Fot. Bogusław Chorąży.

4. Bronzova spona, tzv binoklová. Halštatské obdobie D (550 – 400 pred Kr.).Fot. Bogusław Chorąży

Tento trend bol viditeľný najmä v dobe bronzovej a na začiatku doby železnej, keď sa komunity obývajúce Beskydy zoznámili s hutníckou výrobou – prvý bronz (obr. 3) a nakoniec železo (obr. 4). Bola to ďalšia revolúcia, ktorá sa prejavila nielen v novej surovine na výrobu nástrojov, zbraní alebo ozdôb, ale aj ako faktor zvýšených výmenných kontaktov medzi spoločenstvami žijúcimi na oboch stranách pohoria Beskýd. Prechádzali prírodnými transkarpatskými koridormi – priechodmi Jabłonkowska, Glinne a Podhorska a predovšetkým Morawskou bránou, ktorá je prírodným mostom spájajúcim oblasti Karpatskej kotliny so severoeurópskou nížinou.

Zdá sa, že tieto podmienky opodstatnili intenzívnu kolonizáciu, na úpätí Beskýd v neskorej dobe bronzovej (900 – 750 rokov pred Kristom) a v skorej dobe železnej (750 – 400 pred Kristom), spoločenstvami tzv. lužickej kultúry. Osady sa zvyčajne nachádzali na ťažko dostupných kopcoch s kruhovou expozíciou, čo podľa všetkého naznačuje ich obrannú povahu (obr. 5). Nachádzali sa v Sliezskych dolinách, v priamom popredí Sliezskych a Sliezsko-moravských Beskýd. Osídľovanie preniklo hlboko do Beskýd do údolia w okolí mesta Żywiec a údolia rieky Skawa. V tom čase boli intenzívne osídľované pohoria severného Slovenska – Kotlinská dolina, Orava. Liptov a Spiš. Tieto spoločenstvá predstavovali vysokú úroveň rozvoja v rôznych oblastiach výroby vrátane keramiky a metalurgie. Okolnosti vymiznutia tejto fázy osídľovania nie sú jasné. Nie je vylúčené, že boli spojené s vlnou politických nepokojov spojených s vpádmi kočovných Skýtov. V niektorých prípadoch sa však pravdepodobne stretávame so zachovaním jednotlivých osád v obdobiach hlbšie do nasledujúceho chronologického obdobia – tzv. laténskej.

Na území poľskej časti Západných Beskýd je osídlenie z laténskeho obdobia známe iba z jednotlivých lokalít vrátane lokality Zámocká hora (Góry Zamkowa) v Poľskom Těšíne, kde sa stretávame s vysočinovou osadou nachádzajúcou sa na kopci s prírodnými obrannými hodnotami a sídliskom nachádzajúcim sa na vrchu Grojec neďaleko mesta Żywiec. Tieto miesta sú spojené s púchovskou kultúrou rozvíjajúcou sa v horských a podhorských oblastiach Slovenska, Moravy a južného Poľska. Je to špecifická kultúrna jednotka, ktorá je výsledkom kombinácie prvkov keltskej kultúry a miestnych tradícií lužickej kultúry. Osídlenie tejto jednotky je založené na opevnených osadách nachádzajúcich sa na ťažko dostupnom teréne a spojených s nimi otvorených osadách (obr. 6). Predpokladá sa, že túto kultúru možno identifikovať s kmeňom keltských Kotínov. Podľa Tacita sa títo ľudia zaoberali hlavne ťažbou železnej rudy.

V období rímskeho vplyvu (začiatok našej éry až okolo roku 375 n. l.) v západných Beskydách bola nepriehľadná situácia. V tomto období bola oblasť strednej Európy, severne od Dunaja a západne od Rýna (tzv. Barbaricum), silne ovplyvnená rímskou ríšou. Prenikanie týchto vplyvov sa uskutočňovalo najmä prostredníctvom obchodných kontaktov, v ktorých zohrávali kľúčovú úlohu obchodné cesty prechádzajúce prírodnými transkarpatskými cestami vrátane Moravskej brány (tzv. Jantárová cesta) a Jablonkovského priesmyku.

Ešte ťažšie je hodnotiť situáciu v Západných Beskydách počas sťahovania národov (375 – približne 568 n. l.). Bolo to obdobie politických nepokojov a veľkých presunov obyvateľstva iniciovaných inváziou kočovných Hunov na európske územia. V dôsledku náhlej migrácie germánsky ľud, ktorý doteraz obýval európske Barbaricum, prešiel hranice západnej časti Rímskej ríše, čo viedlo k jej konečnému pádu v roku 476.

V tomto období boli určite veľmi dôležité pohodlné karpatské prechody, najmä Moravská brána. Pravdepodobne tadiaľ sa sem presťahovali rôzne skupiny obyvateľstva vrátane Hunov, ktoré sa podľa archeologických nálezov dostali na územie Opavského Sliezska a Západného Malopoľska.

V 5. – 6. storočí boli rozsiahle stredoeurópske územia obsadené slovanským obyvateľstvom. V tom čase slovanský ľud zažíval obdobie svojej expanzie, ktorá smerovala na jednej strane na juh, čím sa stala vážnou hrozbou pre Byzantskú ríšu, na druhej strane na západ, na východné územie dnešného Nemecka. V 6. – 7. storočí nastala všeobecná stabilita osídľovania sa Slovanov prejavujúca sa vo vytváraní stálych sídelných štruktúr, v ktorých zohrávali kľúčovú úlohu silné opevnené hrady. Tieto štruktúry pravdepodobne korešpondovali s jednotlivými kmeňovými skupinami. V tom čase sa Slovania usadili aj v Tešinskom Sliezsku. Známe sú pozostatky slovanského osídlenia z tohto obdobia z dvoch hradov – Międzyświecia pri Skoczowe a Chotěbuz-Podobora ( Kocobędza) pri Českom Tešíne (obr. 7). Pravdepodobne patrili do kmeňa Golešicov (Gołęszyców). V tom čase už na moravskom a slovenskom území existovali dobre organizované štruktúry moravského štátu. Po jeho páde sa v 10. storočí vytvorili nové základy novej štátnosti (poľský, český a maďarský). Tým sa otvára éra historických dejín tohto územia.