O zachovaní dedičstva – Bogdan Kosak

Remeslo je založené na dedičstve a snaží sa o dosiahnutie dokonalosti. Všetky pokusy o použitie remesla na dosiahnutie vonkajších cieľov, nápadov a programov narušujú túto rovnováhu a spôsobujú stratu nehmotného dedičstva.

Záujem o remeslo vzrástol od konca prvého desaťročia 21. storočia, pravdepodobne v dôsledku túžby po predmetoch s pridanou hodnotou a na presvedčení, že boli vyrobené človekom…pomaly, z miestnych surovín, s rešpektom k materiálom, plných krásy v svojej nedokonalosti a jednoduchosti“1. Nie po prvýkrát sa zaoberáme hľadaním hodnôt v regiónoch na okraji hospodárskeho a sociálneho života. Od konca 19. storočia sa v ľudovom umení a priemysle našla inšpirácia pri budovaní národného štýlu a stimulácii hospodárskeho rozvoja chudobných regiónov. Avšak, či sa s dedičstvom nezaobchádzalo inštrumentálne? Boli vytvorené dostatočné podmienky na pokračovanie v nezávislom rozvoji remeselníckych dielní založených na vlastných technologických a štylistických skúsenostiach? Obvykle sa snažili len uistiť, že splnili očakávania animátorov. Predtým bol viac kladený dôraz na exotiku, tá bola vnímaná ako luxusný doplnok fungovania modernej spoločnosti. Ďalšia fáza bola zameraná na množstvo a dostupnosť. Na základe z kultúrnej a ekonomickej stránky opodstatnených dôvodov propagácie tradičnej ľudovej výroby a jej začlenenia do kruhu prirodzenej spotreby celej spoločnosti sa objavili postupy zamerané iba na akumuláciu zisku, čo malo za následok zníženie kvality a nasmerovanie pozornosti príjemcov na iné oblasti materiálnej kultúry. Zatiaľ čo v dôsledku vojny myšlienky a programov, ktoré sa začali v medzivojnovom období, nemali šancu naplno sa rozvinúť a priniesť predpokladané výsledky už počas zakladania a rozkvetu činnosti Cepelie, ktorá pokračovala v ideách z 30.1 neskorších 70. a 80. rokoch 20. storočia doviedli k vylúčeniu akejkoľvek remeselníckej činnosti z kruhu záujmov spotrebiteľov. Či novodobý záujem o remesla bude schopný obnoviť tradície daného remesla pri zachovaní kontinuity vyvíjanej praxe? Bude ešte príležitosť oboznámiť sa s autentickými ľudovými remeslami a remeselným spracovaním a do akej miery s výrobou, ktorá je pod vplyvom vonkajších zásahov obchodu a dizajnérov, čoho výsledkom sú pseudo-ľudské a pseudo-remeselné výrobky, ktoré zodpovedajú potrebám vytvoreným len na zvýšenie zisku? Faktor biznisu je nevyhnutný v systéme ochrany dedičstva, ale pokiaľ ide o jeho význam, prináša viac škody ako úžitku.1 Iniciovanie programov, ktoré vťahovali remeselníkov a ľudových umelcov do politického a hospodárskeho systému spôsobilo to, že boli podporované podniky vyrábajúce na objednávku Cepelie keramické výrobky, vyrábané priemyselnými metódami a napodobňujúce tie tradične vyrábané na hrnčiarskom kruhu. Takýto produkt sa stal masovým produktom, ale nie nevyhnutne lacnejším. V roku 2018 spoločnosť IKEA zopakovala tento model „tvorby“ a uviedla na trh keramickú vázu z kolekcie Industriell, ktorá predstierala, že ide o ručne vyrobenú nádobu. Pod sloganom pocty pre nedokonalosť predmet stal sa negáciou hodnôt, ktoré v skutočnosti vyhľadávali pamäť. Je otázne, či tým, že budeme venovať pozornosť samotnej podstate nedokonalosti, chybám ako hodnotám, obnovíme správne postavenie remesla v modernej spoločnosti. Nedokonalosť je vedľajším účinkom, nie samoúčelným. Jednou z remeselníckych kvalít a remeselníckych ambícií je snaha o dokonalosť, a to s čím sa dnes bežne stretávame, je karikatúrou remesla.

Keď koncom dvadsiateho storočia sa majiteľovi obchodu s porcelánom vytklo, že ponúkaná nádobka na mlieko od jednej z najlepších spoločností má šikmý tvar, ten odpovedal, že vďaka tomu klient má istotu, že práca bola vykonaná ľudskou rukou a môžeme len závidieť ako našiel vysvetlenie, keď sa ocitol v trápnej situácii. Bohužiaľ, o dvadsať rokov neskôr sa toto vysvetlenie stalo primitívnym spôsobom pre ľahký zárobok peňazí.

V poslednom desaťročí je možné pozorovať pozitívne aktivity na mnohých úrovniach, ktoré sa usilujú zosúladiť masovú sériovú výrobu a jedinečnosť, ale stále sa kladie otázka, či naďalej pristupujeme k remeslu úzko a podľa toho sa obmedzuje na jednoduché, nekomplikované činnosti vykonávané pomocou primitívnych nástrojov? Ako takéto myslenie môže ovplyvniť výrobu, dobre ukazuje príklad z odvetvia, ktorého činnosť je založená hlavne na remeselníckych zručnostiach. Krátkozraká stratégia závodu na výrobu porcelánu v Boguciciach, ktorý nasledoval aj Sliezsky Porcelán, prispela k odchodu najlepších zamestnancov, často dedičov niekoľkých generácií remeselných tradícií z dôvodu ich finančného podhodnotenia.¹ Namiesto toho boli prijatí noví zamestnanci za nízku mzdu, ale s malými zručnosťami, čo spôsobilo prerušenie pokračovania v remeselníckej tradícií, tým klesla aj kvalita vyrobeného porcelánu. Ďalším faktorom pri znižovaní kvality výroby je vymedzenie úlohy remeselníka pri vytváraní tímu na vývoj nového projektu. Nedostatok rozvinutých metód spolupráce s remeselníkmi, podceňovanie a nevyužitie jeho potenciálu ,tzn. „zdroja tvorivej energie v tíme“, ako to správne nazval Walter Gropius1, ignorovanie manuálnych zručností a zavedených metód práce s materiálom, môžu viesť k zanechaniu realizácie zaujímavého projektu. Stalo sa tak v prípade projektu Eryka Trzewik-Drosta pre Bogucice na začiatku 60. rokov 20. storočia. Nedostatočná spolupráca s remeselníkmi v továrni vyústila do stiahnutia z výroby kolekcie Epos, po etape uvedenia do výroby.²

Príkladom Gropiusových teoretických predpokladov je Lauren Bowker. Jej látky meniace farbu sa stali inšpiráciou a základom pre navrhovanie zariadení na monitorovanie funkcií tela alebo stavu životného prostredia. Tento príklad je tiež potvrdením výskumu uskutočneného v roku 2016 vo Veľkej Británii o procesoch a vplyve remeselných výrobkov na inovácie. Štúdie preukázali, že „remeselnícke kompetencie a ich znalosti majú výrazný vplyv na hospodárstvo a majú významný potenciál pre ďalšie stimulovanie hospodárskeho rastu a inovácií v iných odvetviach“1. Tento model spolupráce sa dá použiť vo všetkých oblastiach výroby. To sa však môže stať len vďaka presvedčeniu, že súčasné remeslo je súčasťou reality, ktorá nás obklopuje a má na ňu vplyv. Preto by sa s remeslami nemalo zaobchádzať ako so skanzenom a nesmie sa mu upierať právo na rozvoj. Aj v keramike, v jednej z najstarších oblastí ľudskej činnosti, iba skúsený remeselník, ktorý pozná svoje dedičstvo a je pripravený plne využiť možnosti 3D tlače. Proces výmeny hrnčiara za stroj si vyžaduje využitie skúseností hrnčiara a jeho fyzický kontakt s hlinou. Nedostatočné povedomie o dedičstve spôsobuje učenie remesla od základov, bez ohľadu na to, na aké nástroje sa budú vzťahovať a v ktorých oblastiach. Stále sa zaoberáme „prácami rúk, mysle a srdca“1. Bez ohľadu na materiálnu hodnotu vytvorených objektov kladú ľudskú prácu na úplne inú úroveň, vhodne si ju vážia, pretože keď hovoríme o dedičstve, hovoríme aj o emóciách.

¹ K. Marusińska, O przyszłości ceramiki, FORMY, 2019, nr 1, (data dostępu: 29.01.2020)
² P. Korduba, Ludowość na sprzedaż, Fundacja Bęc Zmiana, Narodowe Centrum Kultury, Warszawa 2013, s. 285.
³ Tamże, s. 1954
⁴ https://www.ikea.com/au/en/news/industriell-collection-coming-soon-pubb9f5d0a8, (data dostępu: 23.03.2020)
⁵ Autor był pracownikiem ZP Bogucice w latach 1989 – 1992 i Porcelany Śląskiej Sp. z o.o. w latach 1995 – 2008.
⁶ W. Gropius, Pełnia architektury, Wydawnictwo Karakter, Kraków 2014, s. 28-29.
⁷ H. Kosowska, A. Kosowski, rozmowa przeprowadzona przez autora, Katowice 2012.
⁸ Innowacyjne rzemiosło, red. Lubomira Trojan, Zamek Cieszyn, Cieszyn 2018, s. 249 Dzieła rąk, umysłu i serca. Tradycyjne umiejętności i rzemiosła w województwie małopolskim, red. Andrzej Rataj, Muzeum Etnograficzne im. Seweryna Udzieli w Krakowie, Kraków 2005.